Po druhej svetovej vojne sa v Československu nachádzalo len niečo okolo štyri tisíc bytov. To sa však záhy zmenilo, keďže počas päťdesiatych rokov sa začali byty stavať vo veľkom. Pre túto masovú výstavbu, ktorá pokračovala aj v ďalších dekádach, bola neodmysliteľná prefabrikácia. Panelové domy síce získali povesť nudných a jednotvárnych stavieb, ale samotná technológia umožnila ubytovať tisíce ľudí v relatívne krátkom čase.
Prefabrikácia je proces výroby stavebných dielov mimo staveniska, obvykle v špecializovaných továrňach. Tieto diely sú následne transportované na miesto stavby, kde sú zostavené do finálnej podoby. Prvé pokusy s panelovými domami na českom území začala v roku 1940 firma Baťa, ktorá experimentovala s montovanými domami z veľkých tvárnic z betónu liatych priamo na stavenisku. Prvý pražský panelák vyrástol v roku 1953 v Ďáblicích, nájomníci v ňom ale začali bývať až o dva roky neskôr. Mal sedlovú strechu, ozdobnú rímsu a byty o ploche sto metrov štvorcových. Prvý dom z celostenných panelov vyrástol v Zlíne, vtedajšom Gottwaldove, v roku 1953 za pouhé štyri mesiace. Mal dokonca podlahové vykurovanie.
Za milník, ktorý zatieneným panelovým domom obrátil svet naruby, možno označiť koniec druhej svetovej vojny. Nedostatočné množstvo bytov sa stalo problémom, ktorý zachvátil viaceré európske krajiny. V západnej Európe začali sídliská rásť ako huby po daždi bezprostredne po skončení vojny - vrcholom bol začiatok 60. rokov a v nasledujúcej dekáde sa už paneláky dostali pod tvrdú kritiku. V československom prostredí síce éra prefabrikovaných sídlisk nastala so značným oneskorením, neustávala však po celú dobu komunistického režimu. Ešte v roku 1957 tvorili novostavby z tehál 69,8 % celkovej výstavby, zatiaľ čo na panely pripadalo 4,5 %. Stavebná politika sa však v týchto rokoch razantným spôsobom obrátila. V nadväznosti na XI. zjazd KSČ plénum strany v marci roku 1959 rozhodlo, že „bytový problém“ bude bezpodmienečne vyriešený. Strana prišla s odvážnym tvrdením, že sa do roku 1970 podarí postaviť 1,2 milióna bytov. Týmto bola odštartovaná éra budovania rozsiahlych sídlisk.
Po skončení druhej svetovej vojny sa v Československu nachádzalo iba okolo štyri tisíc bytov. To sa však záhy zmenilo, keďže počas päťdesiatych rokov sa začali byty stavať vo veľkom. Na to, koľko panelových domov bolo počas socializmu postavených, sa môžete pozrieť tu. Pre túto masovú výstavbu, ktorá pokračovala aj v ďalších dekádach, bola neodmysliteľná prefabrikácia. Panelové domy síce získali povesť nudných a jednotvárnych stavieb, ale samotná technológia umožnila ubytovať tisíce ľudí v relatívne krátkom čase. Prefabrikácia je proces výroby stavebných dielov mimo staveniska, obvykle v špecializovaných továrňach. Tieto diely sú následne transportované na miesto stavby, kde sú zostavené do finálnej podoby.
Jedným z mála prínosov socialistického plánovania bolo prepojenie bytovej výstavby s verejnou infraštruktúrou. Novo vznikajúce sídliská tak boli často stavané s ohľadom na potreby obyvateľov - súčasťou plánu boli školy, ordinácie, športoviská a obchody. Na väčšine sídlisk sú k dispozícii obchody, školy, škôlky, zdravotné strediská aj ihriská a navyše je v okolí dostatok zelene.
O ekológii sa začalo v našej krajine hovoriť vo väčšej miere až po revolúcii, a predovšetkým na začiatku nového milénia. Paradoxne bol však život ľudí v Československu pred rokom 1989 v niektorých ohľadoch ekologickejší, než je ten náš dnešný. Typickým príkladom je pranie bielizne. Väčšina panelových domov bola vybavená spoločnými práčovňami a sušiarňami. Práčka, ktorá bola na vtedajšie pomery relatívne drahá záležitosť, tak bola využitá na maximum. Navyše sa tu spravidla nachádzal aj mandl na žehlenie.
Voda v Česku je dnes 160x drahšia než za socializmu. Napriek tomu je stále príliš lacná. Takéto zdraženie vyzerá hrôzostrašne. V skutočnosti však nie je také desivé, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. A dokonca môže byť užitočné.
Ďalším úskalím panelákových bytov boli ich dispozície. Občas to vyzeralo, že autori projektu snáď prileteli z inej planéty, kde nepotrebovali veľa variť, prať, ani sa pohybovať. Rad nových nájomníkov tiež zaskočili malé rozmery obytných miestností. „Nečakali sme, že tu budeme mať také malé izby,“ sťažovala sa v spravodajstve vtedajšej Československej televízie mladá žena. Nábytok, ktorý si priviezli, bol totiž do nového bytu príliš veľký.
„Sú tu v trojizbových bytoch miestnosti, ktoré sú 170 centimetrov široké a skoro päť metrov dlhé. To by som teda nechcel,“ zaznelo kedysi v reportáži Československej televízie. Televízny štáb sa potom pokúsil túto miestnosť zariadiť… Ako to dopadlo nájdete nižšie vo videu.
V osemdesiatych rokoch sa začali stavať takzvané menšie trojizbové byty s miniatúrnou kuchynkou, detskou izbou o rozmeroch „väčšej skrine“, vyčnievajúcim jadrom i ďalšími chybami, ktoré znepríjemňovali obyvateľom život. „Riešenie tohto bytu prekvapí aj toho najskromnejšieho a najtrpezlivejšieho nájomníka,“ skonštatovala pri prehliadke bytu spravodajkyňa Československej televízie. Za pravdu jej dal aj riaditeľ podniku bytového hospodárstva. „Pre bežný život rodiny je tento byt nevyhovujúci,“ povedal. Na sídlisku v pražských Bohniciach zase ľudia neveriacky krútili hlavami nad izbou takmer päť metrov dlhou, ale iba 170 centimetrov širokou. Vymyslieť ako a čím ju zariadiť, aby v nej mohli žiť, sa učiť a hrať sa dve deti, bol nadľudský výkon. Ľudia si však museli poradiť, pretože im nič iné nezostávalo.
Panelové domy si dlho niesli stigma nekvalitných a stavebne odfláknutých objektov, ktoré mestám i svojim obyvateľom prinášali rad problémov. Čo je vlastne panelák? Je to bytový dom tvorený stenovými panelmi. Pôvodná odhadovaná životnosť, teda asi 40 rokov, bola síce u väčšiny týchto objektov prekročená, napriek tomu sú stále funkčné. Bez rozsiahlych opráv by to však nešlo, pretože rad domov mal značné technické problémy. Československým špecifikom boli takzvané bytové jadrá. Išlo o kompaktný výrobok zahŕňajúci záchod, kúpeľňu aj inštalačnú šachtu, ktorý sa usadil do montovanej konštrukcie. Jadrá boli tak malé, že sa v nich človek sotva otočil a niektoré boli navyše priechodzie.
Panelové domy boli špecifické nielen svojou vonkajšou šedivou vizážou, mali rovnako osobitý interiér. Nemožno opomenúť zásadného pomocníka urýchľujúceho a zlacňujúceho výstavbu, bytové jadro, komprimovaný celok kúpeľne so sanitárnym zariadením, na ktorý sa z jednej strany napájala kuchynská zostava. „Stavebnice“ z umakartových dosiek vytvorili skladaním jednej na druhú vežu medzi panelmi.
Keď sa rodiny od 60. do 80. rokov minulého storočia sťahovali na úplne nové sídliská, radosť z nového bývania často kazilo neupravené a rozkopané okolie so zvyškami stavebného materiálu. Tam, kde chýbali chodníky, sa ľudia museli brodiť kalužami a blatom. Na nových sídliskách často chýbali obchody, školy a škôlky, čo mnohým rodinám veľmi komplikovalo život.
Prudkosť masovej výstavby nepochybne zavinila veľa strastí - absenciu známych tvárí, obchodov, ciest a dopravného spojenia s mestom. Tieto nedostatky však boli časom odstránené a vo veľa prípadoch sa premenili na benefity - v život blízko prírody, so škôlkou a školou hneď pred vchodom a rýchlou cestou do práce. Niekde však technická vybavenosť pokrivkávala ešte v 80. rokoch.
Po viac ako tridsiatich rokoch však opovrhované „králikárne“ stále stoja, väčšina z nich je v dobrom kondícii a o byty v nich je záujem. Stálo to však veľa úsilia a peňazí. „Medzi hlavné opravy, ktoré sú navyše dobre viditeľné, patrí výmena starých drevených okien za okná plastové, zateplenie obvodového plášťa, výmena strešnej krytiny a zateplenie strechy. Rekonštrukcia domu vykonaná v tomto rozsahu zároveň prispieva k zlepšeniu tepelných vlastností a zníženiu energetickej náročnosti domu.
Rad panelových sídlisk bola situovaná tak, aby medzi nimi vznikali ihriská či parky, ktorých je tu podstatne viac ako v centrách miest. Stav zelene na panelových sídliskách v Česku je väčšinou dobrý. Keďže boli väčšinou vybudované v 70. a 80. rokoch, mala zeleň dostatok času vyrásť. Niektoré sídliská na okrajoch miest majú dokonca priamy vstup do lesa.
Touha žien po uľahčení prác v domácnosti, teoretický koncept najmenšieho bytu, plánované hospodárstvo socialistickej krajiny i súčasné ekologické uvažovanie - to všetko v sebe spája idea kolektívneho domu. „Je treba si uvedomiť, že v dobe, keď kolektívne domy vznikali, prinášali svojim obyvateľom nevídany komfort. Je to vidieť na príklade najznámejšieho domu tohto typu u nás - v Litvínově, ktorého výstavba začala v roku 1948. Byty boli pomerne veľké, pre rodiny s deťmi dokonca mezonetové, vybavené nábytkom na mieru. Vykurovanie zabezpečovalo podlahové kúrenie, k dispozícii bola spoločná práčovňa, sušiareň a mandl, obchod, kaderníčka i krajčírka. Do jaslí a škôlky rodičia s deťmi schádzali výťahom, najesť ste sa mohli za pár korún v miestnej reštaurácii. Voľný čas bolo možné tráviť v telocvični, fotokomore či knižnici.
Pod slovným spojením kolektívny dom si väčšina ľudí vybaví éru komunistickej vlády v Československu, ale prvé domy tohto typu začali rásť v Prahe už za prvej republiky. „Ich iniciátorkami boli české feministky z okruhu T. G. Masaryka. Samotná prehistória však siaha až do Spojených štátov amerických konca 19. storočia, kde práve vrcholil boj za emancipáciu žien.
tags: #rodinny #dum #60 #70 #leta